Tie prvé dva som si už všimla (ja teda kytičku na chlebu nerada), tretí
som vynechala, keď som zbadala Komm schon, lebo po nemecky viem akurát tak
vymenovať dni v týždni a napočítať do desať, ale teraz som si
prečítala aj ten. Ono to viac menej sedí s tým, čo písala Agatha Christie
(akurát sa naučila čítať skôr, ale ona nemusela zvládať dva jazyky):
„Yes,“ said Tuppence, „I read at five years old. Everybody could, when
I was young. I didn’t know one even had to sort of learn. I mean, somebody
would read stories aloud, and you liked them very much and you remembered where
the book went back on the shelf and you were always allowed to take it out and
have a look at it yourself, and so you found you were reading it, too, without
bothering to learn to spell or anything like that. It wasn’t so good later
because I’ve never been able to spell very well. And if somebody had taught me
spell when I was about for years old, I can see it would have been very good
indeed.“
Najprv mi napadlo, že si to vymyslela, ale podľa toho, čo som si
prečítala v jej autobiografii, som usúdila, že opisovala svoju vlastnú
skúsenosť. To sa totálne nezlučuje s mojou predstavou, že naučiť sa
čítať text často diametrálne odlišný od toho, čo človek počuje, dá
poriadnu fušku a treba k tomu poradenstvo. Zato ten, kto veľa číta,
nepotrebuje cudziu pomoc s pravopisom (viem, že to neplatí vždy, sú ľudia,
ktorí radi čítajú, ale nad ich gramatikou, pravopisom a štylizáciou by
jeden zaplakal). A ono je to očividne naopak. Mám z toho pocit ako Alica za
zrkadlom. Ale snáď som aspoň prišla na to, čo malo znamenať tých osem
rokov. Jej matka vraj tvrdila, že do ôsmich rokov sa deťom nemá dovoliť
čítať, aby si nekazili oči a mozog. Možno to bol vtedy všeobecný názor,
kto vie. Chcelo by to dáku komentovanú verziu.